Krajina krásnych žien, verzus krajina piva a čokolády

Autor: Jozef Šovec | 2.11.2014 o 23:00 | (upravené 3.11.2014 o 21:11) Karma článku: 12,61 | Prečítané:  18744x

Sviatok všetkých svätých. Deň, kedy radi spomíname na našich zosnulých. A možno aj deň, kedy sa ako rodina opäť stretávame pri jednom stole. Všetci. Aj s otcom, alebo s matkou, ktorí zvyčajne pracujú v zahraničí.

A práve počas víkendových dní som bol, ako väčšina ostatných Slovákov, zapáliť sviečky svojim príbuzným, blízkym.

Neviem prečo, ale aj napriek tomu, že tento sviatok je možno svojim spôsobom trošku aj pochmúrny, v ovzduší som cítil akúsi zvláštnu atmosféru. Atmosféru, ktorú cítim každý rok, znova a znova v tento deň. Cítil som v sebe akúsi pohodu a radosť. Možno preto, že sme boli všetci opäť spolu. Celá rodina. Ale ešte pred tým, ako som sa autom dostal na cintorín ma nahnevalo niečo, čo si možno ani bežný Slovák nevšimne. Pretože to tu nikdy ani nevidel.

Mentalita Slovákov verzus mentalita Belgičanov

Hoci mentalita Slovákov mi je známa, nakoľko odmalička žijem na Slovensku, ešte stále ma dokáže niečo nové prekvapiť a zaskočiť. A možno ani nie tak nové. Skôr fakt, že sa tu nič nemení a všetci sme stále rovnakí. Zatŕpnutí, nervózni a arogantní. Obzvlášť ak ide o vodičov. Podľa toho ako sa na cestách tvária a správajú k ostatným by sa dalo usúdiť, že Slováci sú tými najlepšími a najbezchybnejšími šoférmi nielen v Európe, ale snáď aj na celom svete.

Vodičský preukaz mám od svojich sedemnástich rokov. Dnes mám dvadsať. Počas celých troch rokov aktívne šoférujem. Popravde, milujem to. Okrem Slovenska som mal aj možnosť stráviť niekoľko týždňov v iných, mentalitou a možno aj všetkým ostatným vyspelejších krajinách. Napríklad Belgicko. Krajinu piva a čokolády som navštívil už asi sedemkrát. Strávil som tam aj väčšinu z posledných štyroch letných období ako pracujúci študent.

A každým rokom, po návrate naspäť na Slovensko vidím čoraz priepastnejšie rozdiely v mentalite Slovákov a mentalite Belgičanov. Chápem, v Belgicku sú iné platy, iné podmienky pre život. Žije sa tam oveľa ľahšie ako u nás. Určite aj toto je dôvodom, prečo tam ľudia nie sú tak arogantní a povýšeneckí ako tu, v strede Európy. Desí ma však fakt, že my Slováci, snáď už ľudskí voči ostatným ani byť nevieme. Ani len čiastočne s porovnaní s Belgickom. Prečo sa nevieme aspoň sami voči sebe, Slováci k Slovákom správať tak, ako sa správajú Belgičania k Belgičanom, alebo Belgičania k zahraničným.

Prečo si to myslím?

Len pre lepšie vykreslenie pre tých, ktorí túto krajinu ešte nenavštívili. Tak napríklad. Tento rok som mal možnosť sa zúčastniť na jednej belgickej „barbecue.“ Okrem výborného jedla a dezertov, nebola núdza ani o množstvo zaujímavých ľudí. Od tých, ktorí sa najviac narobia až po tých, čo sú majitelia obrovských firiem. Od tých najobyčajnejšie oblečených až po tých v oblekoch. Hoci som sa spočiatku cítil takpovediac od veci, milí hostia ma rýchlo prijali medzi seba. Odrazu som sa cítil ako jeden z nich, ba dokonca možno aj ako niečo viac. Aspoň tak sa ku mne správali.

Okrem rôznych „spoznávacích“ tém sa ma pýtali aj na názor týkajúci sa ich kultúry a krajiny. Po zistení, že študujem žurnalistiku, ma zahrnuli otázkami namierenými na Krymskú krízu, ktorá bola vtedy tak aktuálna. Chceli vedieť ako celú situáciu vnímame my, krajina ktorá má predsa len o čosi bližšie k Ukrajine a Rusku ako „ďaleké“ Belgicko. Pri jednom stole som sedel ja, moja priateľka, moja sestra a môj otec. Okrem nás ďalších päť Belgičanov, medzi nimi aj majiteľ veľkej firmy v obleku. Počas môjho rozprávania iba ticho počúvali a následne sa pýtali. Odrazu som sa cítil ako farár, ktorý káže. Cítil som sa ako jeden z nich. Jednoducho správali sa ku mne tak rovnocenne, akoby sme sa už dávno predtým poznali. Všetci boli veľmi milí. A nie, určite som sa nedal oklamať. Za tých pár rokov čo tam chodím už viem, že oni to na mňa nehrali. Jednoducho sú takí. A viem aj to, že jediný kto vás tam okradne je buď Rus, Poliak, Rumun alebo iný „východňar.“

Dom ako vo výklade, avšak bez dozoru

Jedného dňa šiel môj otec s priateľmi do mesta. Pritom však zabudli zavrieť otvorenú garáž smerujúce k hlavnej ceste. Samozrejme, dom bol bez pletiva alebo plotu, tak ako to je v Belgicku zvykom. Ak by prišiel do domu zlodej cez garáž, kľudne by si mohol spraviť nedeľný obed, pozrieť si dvojhodinový film, osprchovať sa, pospať si, poprezerať všetky skrine a zásuvky a poprípade vybrať si niečo čo by sa dalo predať a speňažiť. Času bolo naozaj dosť. Potom, ako sa otec večer vrátil a zbadal otvorenú garáž, zostal prekvapený. Po chvíli premýšľania sa však aj s priateľmi zhodli, že ju naozaj zabudli zavrieť. Zhodou okolností bol práve v čase ich príchodu na dvore sused s ktorým majú priateľský vzťah. Ten im oznámil, že zrejme zabudli zavrieť garážovú bránu predtým ako išli von. Oni to len potvrdili a slušne mu povedali, že ju mohol kľudne zavrieť. On sa na nich pozrel a povedal: „Nikdy by som si nedovolil vám behať po dome bez toho, aby ste o tom vedeli.“

Ako sa cez víkend na čerpacej stanici nedá platiť cash

Na tankovanie na väčšine čerpacích staníc v Belgicku počas víkendu treba špeciálnu tankovaciu kartu, keďže pokladne bývajú počas víkendu zatvorené. O tom však nevedela moja sestra, ktorá išla v nedeľu tankovať. Pri dlhšom premýšľaní a prekladaní si flámskeho textu na benzínke usúdila, že platiť cash sa dnes jednoducho nebude dať. Všimol si ju však jeden Belgičan, ktorý prišiel o niečo neskôr ako ona. Na rozdiel od nej mal však tankovaciu kartu a tak behom pár sekúnd natankoval potrebné množstvo a kartou zaplatil. Podišiel k Nikole a spýtal sa, či má nejaký problém. Vysvetlila mu, že chcela tankovať, no má iba cash. On sa iba usmial, dal jej svoju kartu na ktorú následne natankovala a preplatila mu to bankovkami, ktoré mala v peňaženke. Neváhal ani na sekundu a pomohol hneď ako sa dalo.

Potrebuješ parkovať?

Nikola a moja priateľka si išli hľadať do agentúry prácu. Šesťdesiattisícové mesto Roeselare v ktorom sa agentúra nachádzala, ponúka množstvo parkovacích miest. Od tých preplnených, ktoré sú zadarmo po tie, ktoré sú prázdnejšie ale platené. Po krátkom uvažovaní im bolo jasné, že parkovacie miesto na bezplatných parkoviskách nenájdu, a tak prešli k automatu, ktorý im mal za poplatok vydať parkovací lístok. Ešte pred tým ich však stretol starší pán, ktorý v tomto flámskom meste žije. Videl, ako si chceli kúpiť lístok, no zastavil ich. „Mám parkovaciu kartu nastálo, pretože tu žijem. Zoberte si ju, zaparkujte a potom ako si vybavíte čo potrebujete, vhoďte mi ju prosím do schránky. Bývam oproti, číslo schránky 117,“ povedal a usmial sa.

Mentalita vodičov

Belgicko je známe svojim rovinatým prostredím, kde by ste hory na aké sme zvyknutí u nás hľadali len veľmi ťažko. Výnimkou sú len Ardeny na juhovýchode krajiny. Je teda zrejmé, že väčšina krajiny žije z poľnohospodárstva. Množstvo polí na ktorých sa dopestuje snáď všetko, pretkávajú úzke asfaltové cesty, ktoré sú veľmi často využívané, hlavne ak si chcete skrátiť svoju cestu na nejaké iné miesto. Samozrejme, nato, aby ste si cestu naozaj skrátili, územie po ktorom na aute prechádzate musíte dokonale poznať. Inak sa vám stane to, čo sa stáva nám, zahraničiarom úplne bežne. Stratíte sa. Výnimkou nebolo ani mesto v ktorom sme žili. Ak ste sa chceli dostať na diaľnicu, najrýchlejší spôsob bol cez cestičky v poli. Dvojmetrová kukurica znemožňuje, aby ste videli za prvú zákrutu. Cesta, kde sa takmer nezmestí ani jedno auto. A odrazu, oproti vám ide ďalšie. Okrem nepravidelných širších plôch vyskytujúcich sa popri ceste, určených na vyhýbanie sa, sa vám neraz stane, že sa stretnete zrovna tam, kde táto širšia plocha nie je. Musíte tak využiť svoje schopnosti a pomalým tempom prejsť vedľa seba, „späťák na späťák.“ Milý úsmev, poďakovanie, ktoré sa dá vyčítať z pier a mávnutie ruky vás určite neminie. Ako keby platilo, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Odrazu sa aj dve autá zmestia vedľa seba. To isté platí, ak idete na bicykli a zastavíte, aby auto prešlo. Vodič sa poďakuje a usmeje. Nezáleží pri tom, či má BMW, Audi, Ferrari alebo niečo lacnejšie. Každý je proste taký.

Koľko stojí 50 ruží?

Koľko by vás na Slovensku stálo päťdesiat ruží? V Belgicku sú ruže o niečo lacnejšie, avšak cena nie je príliš rozdielna. Tak napríklad. Kupovali sme päť desiatok ruží zložených zo všetkých možných farieb. Po chvíli rozprávania a zistení predavača, že nie sme domáci, nasledovala z našej strany otázka:“ Koľko bude stáť celá kytica prosím vás?“ Predavač odpovedal. „Hm, spravím extra cenu. Päťdesiat ruží, päťdesiat euro.“ Usmial sa a začal vyberať najkrajšie.

Iný kraj, iný mrav...

... A práve počas víkendových dní som bol, ako väčšina ostatných Slovákov, zapáliť sviečky svojim príbuzným, blízkym. Neviem prečo, ale aj napriek tomu, že tento sviatok je možno svojim spôsobom trošku aj pochmúrny, v ovzduší som cítil akúsi zvláštnu atmosféru. Atmosféru, ktorú cítim každý rok, znova a znova v tento deň. Cítil som v sebe akúsi pohodu a radosť. Možno preto, že sme boli všetci opäť spolu. Celá rodina. Ale ešte pred tým, ako som sa autom dostal na cintorín ma nahnevalo niečo, čo si možno ani bežný Slovák nevšimne. Pretože to tu nikdy ani nevidel ...

Ak sa chcete dostať na cintorín v Dlžíne, obzvlášť počas sviatku všetkých svätých, musíte sa vyzbrojiť dávkou trpezlivosti. Ak patríte medzi vodičov, ktorí radšej zaparkujú v dedine a po úzkej uličke hore k cintorínu prejdú peši, o to viac nervov vám zostane v zásobníku. Ak sa vám však nechce ísť peši až hore, zvolíte si druhú možnosť, ísť autom. A hoci je cestá úzka, všetci sme predsa jeden národ. Veď ak pôjde auto oproti, nejako sa už dohodneme.

Poľná cesta, lemovaná kríkmi a burinami vám zničí nádej, že si všimnete auto včas. A tak iba dúfate, že nič nepôjde oproti. Ale to by nemohol byť sviatok všetkých svätých. Po pár metroch sa oproti vynorí auto. Rozhliadam sa všade naokolo a hľadám miesto, kde by som zaparkoval a úspešne sa vyhol protiidúcemu autu. Skonštatujem, že ak prejdem pár metrov vyššie, na kúsku, kde bola cesta o čosi širšia sa bez problémov vyhnem oproti idúcemu šoférovi. Zastavil som tam a čakal, kým auto oproti, pomaly prejde vedľa mňa. Podotýkam, sme na poľnej ceste, kde platí pravidlo, kto môže, nech sa uhne skorej. Uhol som sa.

Auto pomaly prechádza a pohľadom som zamieril na šoféra škodovky. Milo som sa usmial, že „veď nič sa nestalo, nech sa páči.“ Namiesto toho, aby poďakoval sa na mňa pozerá ako blbec. Neviem, možno vyzerám zvláštne a pri pohľade na mňa stratíte reč. A síce, v Belgicku sa mi to nestávalo. „Ach, kedy sa naučíme ďakovať,“ pomyslel som si. Len čo som sa chcel rozbehnúť, oproti sa vynorilo ďalšie auto. Zostal som tak na svojej strategickej pozícii a čakal som, pokiaľ KIA prejde vedľa mňa. A zase to isté. Vodička na mňa iba pozerá a tvári sa, ako keby som jej vbehol na môj červený signál na semafóroch do jej zeleného jazdného pruhu.

„Že som si ešte nezvykol, dočkať sa poďakovania, to by som chcel asi veľa,“ v duchu som si pomyslel. Po kúsku som sa posúval stále bližšie a bližšie k malému, ale na výhľad a panorámu bohatému cintorínu. Toto isté sa opakovalo ešte asi trikrát. Zakaždým som to bol ja, kto sa vyhol, pretože oproti idúce autá, aj napriek tomu, že mohli zastaviť po tom ako ma zbadali, nezastavili. Namiesto toho sa rozbehli oproti mne a hrali hru „Kto sa uhne prvý prehráva.“ Ďakujem, neprosím. Do mojej hry „Keď sa dá, tak sa vyhnem,“ sa žiaľ nikto nezapojil. A tie ich výrazy typu: „Čo dopekla robíš na tejto ceste? Si normálny? A vôbec, ako sa opovažuješ ísť na takej úzkej ceste oproti mne? A ešte ti mám ďakovať, že si sa mi vyhol? Prečo by som mal?“

A hoci, žijem na Slovensku celý život, každý rok po príchode do Belgicka cítim, že pomoc a porozumenie môžem hľadať naozaj u každého v porovnaním s mojím domácim prostredím. Toto bol len jeden z mála príkladov ako to u nás funguje. A v podstate, nie je to iba o poďakovaní sa na ulici. Vystihuje to presne to, ako sa k sebe všetci tu, na Slovensku správame...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?