Vitajte, ten smrad a hnus si prosím nevšímajte

Autor: Jozef Šovec | 5.3.2015 o 20:09 | (upravené 22.3.2015 o 15:00) Karma článku: 11,25 | Prečítané:  22870x

„Aký kraj, taký mrav,“ hovorí sa. Zdá sa, že tento ľudový slogan má naozaj niečo do seba a nie je iba prázdnou, nezmyseľnou frázou. Na Slovensku sa o jeho pravdivosti vo väčšine prípadov  dokážeme presvedčiť aj bez svojho väčšieho pričinenia a úsilia.

Mal som asi deväť rokov, keď som bol s rodičmi na letnej dovolenke na Záhorí. V tých časoch som vnímal celý svet tak trochu inak. Tak, ako sa to na deväťročného chlapca patrí. Nevidel som tie nedostatky okolo mňa a nevidel som ani tie problémy o ktorých mi starší a najmä skúsenejší ľudia neustále hovorili. Neveril som im. „O akých problémoch to tí dospelí neustále hovoria  a prečo sú všetci takí vážni?“ Pýtal som sa sám seba. Na druhej strane moje detské časy radosti, pokoja a harmónie, kamarátov s ktorými som sa skamarátil a znenávidel tak asi desaťkrát za mesiac, mi nedovoľovali a v podstate ma ani nejako neobmedzovali v mojich myšlienkach večne hrajúceho sa dieťaťa. Problémy o ktorých mi dospelí hovorili išli jedným uchom dnu, druhým von.

V tých časoch som nepatril medzi  deti, ktoré precestovali celú Európu alebo chodili s rodičmi každoročne k moru. Alebo medzi tie, ktoré chodili do zahraničia z nejakých iných dôvodov. Na druhej strane svoje detstvo milujem a vôbec mi nevadí, že som v tých časoch necestoval tak často, ako niektorí rovesníci. Najlepšie som poznal svoje okolie v ktorom som vyrastal. Občasné výlety do väčších miest na Slovensku vo mne vždy znietili malý plamienok túžby po poznaní a dobrodružstve. Výlet na Záhorie bol pre mňa ako výlet k moru. Namiesto lietadla sme išli vlakom, namiesto mora nám vystačilo jazero s piesočnou plážou. Okrem toho, slnko dokáže byť v lete silné a efektívne aj na Slovensku. Ale o čo predsa ide? O zážitok. A ten som mal aj na Slovensku.

Pri príležitosti cestovania na západ našej krajiny sme prechádzali cez Bratislavu, kde nás čakala známa, ktorá nás na konkrétne miesto aj zaviezla. Okrem množstva skvelých zážitkov si pamätám aj jeden – nezabudnuteľný. Po tom, ako náš vlak prišiel do Bratislavy na hlavnú stanicu, sme sa postupne predrali cez dav ľudí z nástupišťa na blízku autobusovú zastávku. Veľká horúčava a stále žiarivejšie slnko neboli tým jediným, čo na mňa zapôsobilo najviac. V okolí stanice bolo množstvo špinavých, zafúľaných a s prepáčením smradľavých ľudí, ktorí sa zgrupovali do skupiniek a obliehali miestne drevené lavičky. Navyše, niektorí v rukách držali plastové fľaše. „Zrejme sú smädní, keď tak páli,“ myslel som si. Hoci to pre dieťa pochádzajúce z mesta, obzvlášť takého akým je Bratislava nie je ničím výnimočným, pre mňa, chlapca z malej dediny to bolo niečo nové. Nechápal som prečo je tých zvláštnych ľudí tak veľa a nechápal som prečo sú zrovna na stanici. Veď u nás nie je ani jeden.

Dnes mám dvadsať rokov a hlavnú stanicu v Bratislave mám možnosť sledovať v jej vlastnom vývoji každý týždeň. A čuduj sa svetu, aj sa vyvíja. Počet bezdomovcov a rôznych indivíduí aspoň podľa mojich vlastných odhadov postupne narastá. Niekedy mám dokonca pocit, že ich je tam viac ako ľudí, ktorí sú tam z cestovateľských dôvodov.

Miesto, ktoré by malo byť srdcom a vôbec vstupným vchodom pre zahraničných cestovateľov a pasažierov využívajúcich sto percentné zľavy, je tak trošku miestom, ktoré nájdete v tom najhlbšom, vodou zatečenom, prírodou vytvorenou závrte v Demänovskej ľadovej jaskyni. V tej krasovej jame, na ktorú už ani ten silný reflektor nezasvieti. Treba sa ale niečoho báť? V Demänovskej jaskyni nie, ale na hlavnej stanici v Bratislave áno.

Ak ste tam teda ešte neboli, rozdeľme si typy ľudí s ktorými sa môžete stretnúť do viacerých kategórií:

  1. Bezdomovci, ktorí vás neotravujú a zdá sa, že tam ani priateľov nemajú (okrem fľaše)
  2. Bezdomovci, ktorí vás otravujú a okrem fľaše majú aj množstvo priateľov
  3. Bezdomovci, ktorí sú hluční a nadávajú na svet v akomsi čudnom jazyku
  4. Bezdomovci, ktorí za vami prídu ako za spasiteľmi sveta a žiadajú od vás peniaze na jedlo
  5. Bezdomovci, ktorí za vami prídu a žiadajú od vás peniaze pre svoju rodinu, ak im dáte 20 centov chcú 50, ak im dáte 50 centov tak chcú euro, ak im dáte euro, chcú dve (a neučili ich ani poďakovať) ... veď viete ako to ide ďalej
  6. Bezdomovci, ktorí nevnímajú ani vás, ani svet okolo seba - zaujali pozíciu zaspatého supermana s vystretou pravou rukou
  7. Individuá, pri ktorých nie je jasné, či sú bezdomovci alebo nie, ale jeden zo šiestich uvedených atribútov spĺňajú. Potom sú takzvaní matematici, ktorí radi kombinujú medzi jednotlivými kategóriami.

Hoci osobne nemám proti bezdomovcom vôbec nič, keďže nie každý si môže za svoj osud sám, jednotlivci, ktorí sa snažia iba zneužívať tento štát a okrem toho sa snažia aj okresať stav vašej peňaženky - tých teda naozaj nemusím. Pri mnohých dokonca neviete ani odhadnúť, čoho sú schopní ak im požadovanú čiastku nedáte. Dokonalý obraz o tom, ako to na hlavnej stanici funguje si spravíte už len keď vystúpite z autobusu smerujúcom z mesta. Prenikavý smrad moču striedajúci sa so zvláštnymi vôňami nie je ničím nevídaným. To nehovorím o priestoroch so žltými automatmi na lístky MHD v komplexe hlavnej stanice pod drevenou, počarbanou strieškou. Nepríjemný puch moču zacítite aj pri kráčaní po schodoch do čakárne v útrobách budovy. Zdá sa, že všetko a všade, kde je čo i len trošičku menšia koncentrácia cestujúcich sa dá využiť pre vlastné potreby... Ešte predtým ale môžete uvidieť opitého chlapíka alebo ženu, hlavou opierajúcu sa o radiátor, vo vašej tesnej blízkosti pri kúpe lístka. Medzitým ako prejdete na vaše nástupište stretnete ešte zopár zaujímavých ľudí, ktorí ak na vás priamo nehovoria, aspoň čakajú na váš menší očný kontakt. Vtedy ste v podstate skočili na navijak, ktorý si vás začne motať bližšie a bližšie.

Okrem týchto voňavých a vizuálnych zážitkov si môžete všimnúť aj „moderné“ a „čisté“ priestory všade okolo vás. Tie za zmienku nestoja. Hoci patria do rovnakej kategórie – klišé (spred desiatich rokov). Aspoňže tie nástupištia vyzerajú ako tak dobre.

A nielen tieto faktory patria medzi tie, ktoré vo vás zanechajú pri najmenšom zvláštny pocit. Holuby voľne sa prechádzajúce popri vás nielen v okolí stanice, ale aj v samotnej čakárni dokážu z času na čas tiež zapôsobiť. Najmä ak si práve vo vestibule kúpite bagetu alebo kebab, ktorý si idete na prvé poschodie vychutnať. Efektné prelety ponad vašu hlavu zacítite aj vo vašich vlasoch na následnom prísune vzduchu. To by možno ani tak nevadilo, ak by ste práve nejedli to čo máte v ruke, alebo ak by holuby neprenášali žiadne choroby. Na druhej strane, ak ste si zabudli v Bratislave kúpiť nejaký suvenír, máte ho zadarmo. A možno aj vo vašej bagete. Perie vzácneho holuba bratislavského. 

Welcome everybody!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?